Veľký Choč, 14. január 2006
Už na druhý krát sme sa dohodli na tejto mimochodom veľmi vydarenej akcii. Najskôr som žobral " ...veď poďme..." ja, a potom sa ukázal skutočný duch hôr,
keď o týždeň žobral Krtko spôsobom " ...ideme!!!". Moja odpoveď bola jasná - všetko ostatné nabok, ide sa na hory.
Písalo sa 14. januára 2006, sakra dátum pre zimnú turistiku, a auto sme zaplnili na 80 %, t.j. ja, Miro Píšuci, Krtko 360°, Dudo Vytknutý a Jožko Všestranný.
Akcia typu "na otočku" sa začala. Teplota kdesi hlboko pod nulou a tak sme cestu, cca. 90 km, trávili s kolujúcim "ohrievačom", samozrejme s výnimkou vodiča.
Na oblohe nebolo jedinkého obláčika, okolo nás posledná dedinka Lúčky,
éééj ženy veď vy viete o čom je reč, odstavili sme auto a nahodili potrebný habit. Tradične, ha-ha-ha, sme nastúpili na nesprávny chodník, ale keďže s
podobnými srandičkami na úvod máme aké-také skúsenosti za pol hodku sme narazili na ten správny. Veď keby nie tohto tradičného prvku možno by sme nikda neokúsili
"rybičkovú estrádu" dolu svahom (veď pozri fotku).
Srandičky srandičky, nejaký ten dúšok, ale za chvíľu sme si zahriali hlavne špičky. Že prečo? Nuž, skúste ísť 45 až 50° polozamrznutým svahom.
Za asi tak dve a kúsok hodiny sme dorazili do sedla (+ - hodina na vrchol Choča), pri smerovníku, ktorý nám čnel až pod kolená. Proste "skromná"
snehová pokrývka.
Cesta odtiaľ sa zdala, aj bola, pohodová. Ako sme dorážali na samotný vrchol, teraz viem, že jedinečného kopca, náladu nám nemohla pokaziť ani skupinka ľudkov,
ktorí tam boli skôr. No čo, aj tak šli z opačnej strany od Valaskej Dubovej. Tiekli nám sliny a "cikali" sme bez kontroly ako sme sa točili
kolom-dokola. Zas nám raz príroda ukázala čo znamená kompletná "vrcholová" vysokohorská turistika. Ak sme z Ďumbiera rok dozadu zažili úchvatné
panoramatické divadlo, tak sa rozhodne nedá nájsť výstižný výraz pre Chočské "divadelné predstavenie". Snáď, ale by som mu musel venovať
stranu navyše. Pri absolútnej jasnosti sme sa kochali 360-kou Veľkej a Malej Fatry, jej Rosutca, ktorý sme dobíjali v zime 2004/05
, hraničných dominánt Polsko a Babia Hora, západného boku Tatier s provokatívne vytŕčajúcim Kriváňom na pozadí,
celého celučičkého česáku našich nižších Tatier s Chopkom, na ktorom bol v tej chvíli môj bráško, uprostred. Spomínali sme tiež na akciu
Kráľova hoľa vďaka jej pýche ďaleko na druhom konci hrebeňa (cca. 60 km vzduchom), hoci z tohto pohľadu zďaleka nie tak ďaleko.
Pod nohami nám ležali malé jamky pomenované Podtatranská kotlina, Oravská kotlina a iné,
a v nich malé sťaby pľuvance na dlani Liptovská Mara a VN Orava. Akoby nebolo dosť kontrolovali sme naraz štyri mestské zoskupenia -
Ružomberok, Dolný Kubín, Liptovský Mikuláš, Martin a v diaľke boli zrejmé ďalšie.
Po úplnom nasýtení sme sa uspokojili i zo zostupom - menej lákavá časť túry. Aj v tomto sme boli onedlho vyvedení z omylu. Tak detskú radosť nezažije ani matka
keď si jej dietko prvý raz grgne. Po zadku sme zišli odhadom 500 metrov = Choč v zime sa proste oplatí!!! V lete si to predstaviť nedokážem.
Ako sa vraví - jedným slovom PARÁÁÁDA. Na záver opäť klasika, to čo typy ako Krtko 360° ženie z kopca najviac - VEČERA. Už po druhý krát,
a aj posledný, sme si ako obžierkovú destináciu zvolili motorest v obci Potok. Že prečo posledný? Nuž, NA VLASTNÝCH CHYBÁCH SA UČÍ, t.j. skús!
Všetci známi i nie ste nabudúce vítaní, stačí sa...
.