Ladové diery, 30. 01. 2009
Akože sa to stalo, že sme sa víkendu 29.1. - 1.2. 2009 zosmolili v hojnom počte 12 na chatovačku na Orave so všetkým čo ktomu patrí?
Viem len, že to bol Miškin a Durcov nápad a ja som ho tlmočil Kubovi, ktorý jediný to mohol dotiahnuť do konca!
A tak sa vrámci oného super predlženého víkendu nachádzame aj pri ústí rokliny Diery, ktorou sa chystáme vystúpiť na Veľký Rozsutec (ha ha ha,
dosť trúfalé v takom zložení). Po opojení ala Orava, sa vydávame mokro-snehovým chodníkom, po ktorom by i dieťa poľahky utekalo.
Veľmo rýchlo sa chodník zmenil na takmer ľadovú plochu. Ako sa cestička mení na kompletne ľadovú opúšťa nás Kubo s trojročnou
Sophiou a následne Petiak so študentkou Hankou. Ostali sme teda ôsmi.
Prvých 1 hod 45 min nám trvalo 3 a pol hodiny. Pane bože, ani sa to nezdalo, ved sme šli ako draci.
Už niekde tu mi chodili hlavou veci ako: my chceme doraziť na Rozsutec? Najskôr si všetci všetko premietali v hlavách. O pár minút bolo vonku pekných pár nápadov. Väčšina z nich znela v hesle "V niektoré dni je lepšie ostať v posteli".
My sme sa však držali zubami nechtami mačkami. Vlastne len a len mačkami.... a to jedinými Krtkovymi!!!
A tak sa celá roklinka, ako sa zostrovala, začala odohrávať v monotonne pestrom tempe:
Krto hore, chyť, Krto naspäť, prenes ma!, vráť sa aj premňa!, a zase hore a zase dole....
Po cca 3,5 hod tápania nahor ľadom, šikmým ľadom, ešte šikmejším ľadom, rebríkmi, vodopádmi sme sa otočili na truc svetu a všetkých podobných roklín ako táto
sme dali cieľu hore zbohom a vrátili sa nevídanou skratkou do Stefanovej. Odtiaľ nadol nás viedli nohy a mnohé fotky a radosť na daľší večer na chate.