Ďumbier, 30 december 2004
Ďumbiéééér! Vau, vau, vau! Takáto akcia tu už dlho nebola. Celé tri dni sme boli v tom, že pôjdeme ja, Miro Píšuci,
Krtkóóó a Jozef Západniar. Potom sme sa dozvedeli, že presne tú istú vec plánuje i iná skupinka ešte skúsenejších turistov.
Bolo jasné, že to bude pecka.
Písal sa predposledný deň roka 2004 a my sme vyrazili, ako vždy za tmavého rána. Dve partie, ktoré sa mali stretnúť v podhorskej
oblasti Nízkych Tatier a zvyšok túry doraziť spolu. Prvá, my spomínaní hore, a druhá skupinka - Vlado Skúsený,
Julo Zarastený a Jožo Nový. My, prvá, na vlaku,
a oni, druhá, na aute. Prvá stretávka sa odohrala v
Podbrezovej, kde inde ako v miestnej krčme.. Mimochodom, tá krava, čo jej vadilo slušné tykanie z mojej strany,
nech skape. Dievča moje zlaté, bol som k tebe slušný, ale ak ti vadí, že ti človek tyká, tak teba si tento svet nezaslúži.
Partia, volajme ju druhá, nás vzala na aute hore. Tam sme odparkovali, vystrčili svoje tučné, lenivé zadky z káry a pripravili sa na
zhruba tri a pol hodiny šlapania.
Počasie vyzeralo fajn a taká sa zdala i prvá časť výstupu, t.j. Trangošská dolina.
Dostal som na zodpovednoť fotoaparát a tak mi neostávalo nič iné ako, bežať popredu, prípadne pozadu, alebo dookola a fotiť a fotiť a
opäť fotiť (neprehliadni vo fotogalérii). Asi 10 minút po mne dorazili na "Štefáničku" Krtko s Vladom.
Všetko vôkol bolo úžasné - také biele a omrznuté, takmer neuveriteľné, keď si človek spomenie, že ani nie pred tromi hodinami bolo
okolo samé blato a nič len blato. Nuž, ale to je iba jedna z miliárd výhod horskej turistiky. Vy, ktorí to nepoznáte, pouvažujte!
A toto sa Vám ešte nestalo: Jožo, ináč riaditeľ kováčovských kúpeľov, vytiahol placačku. Vraj, hrknite si.
Ako si tak hrkám prvý, v tom ma hrklo ešte viac. "Fúúú, tá chutí ako voda!" vravím. Ešte predtým sa Jožko stihol
pochváliť, že tú skvelú pálenku mu naliala vlastná ženuška. Nuž, čo k tomu dodať? Mimochodom, zdravím Ťa, Zuna,
touto cestou, veľa šťastia na horách.Z chaty na vrchol onej hory to bolo akýchsi 250 metrov výšky.
Krásne počasie a eufória naznačovali, že na vrchole sa dozaista všetci radosťou posíkame. A tak aj bolo, síkali sme aspoň 20 minút,
kým sme sa nevydali na cestu dolu. Samozrejme, že z vrcholu Ďumbiera letelo aj zopár vtáčkov. Najmä smerom k
Vysokým Tatrám, ale veď pozri tie nádherné pikčrs - jedny z tých, ktoré sa ti vryjú do mozgu na zvyšok života ako
rozžhavený kutáč do kože.
Na spiatočnej ceste sme sa už na chate nestavili. Že prečo? Spýtajte sa Vlada.
Ja osobne si myslím, že mu bolo treba pekelne srať, ale prečo to neurobil na chate dodnes nechápem.
Tak sme sa hnali nadol ako šialení, teda až na Jozífka, ktorému štrajkovali kolená a Krtka,
ktorý mu ich upokojoval. Česť obom hrdinom! Hore sa rútili celé davy ľudí s úmyslom osláviť na horách posledný deň roka,
prípadne prvý deň ďaľšieho.
Tesne pred odchodom stihol spraviť bengy Julo Vladovi, tým, že Vladovi na Trangoške nedali
niečo, čo teraz Julovi dali. Myslím, že nejaký... no, tam ešte môj slovník nesiaha. Späť sme sa vŕkali autom.
Ja som spal, Krtko sedel predo mňou, Jožko vedľa neho a tuším sme tam mali aj vodiča.
Písal sa ten istý deň ibaže neskôr a my sme boli doma, v sprchách, v posteliach, opäť živí a zdraví.