Kráľova Hoľa, 15. 01. 2005
Mnoho pramienkov a potôčikov sa zlieva zo svahov na tri rôzne strany, aby napokon utvorili štyri toky tých
najľubozvučnejších mien - Hnilec, Hornád, Váh a Hron. Svojou osobitosťou, umocnenou vysokánskym stožiarom dáva na známosť,
že hrebeň Nízkych Tatier, začínajúci kdesi v blízkosti obcí Donovaly a Korytnica, práve tu schováva svoju majestátnosť
nenávratne pod zemský povrch. Áno, akoby povestná, literátmi vybájená Kráľova Hoľa.
Hora ideálna pre zasvätenie do turistickej obce,
vhodná pre zbehaného a v zime náročná i pre skúseného turistu. Posvätná hora Sinaj v slovenskom šate. Ako Mecca, sväté miesto pre
všetkých moslimov, keď si raz vstúpil medzi turistov, musíš ju zdolať aspoň raz v živote.
Tak sme sa vydali oproti ďalšiemu dobrodružstvu. Medzi šiestou a pol ôsmou sme strávili príjemnú chvíľu v Krtkovom autíčku pri
songoch svätej štvorice Metallica.
Prichádzame do Telgártu a parkujeme auto na mini-parkovisku pri akejsi divnej škole. Môj prvý krok z auta a.... pááác - koleno v...
Za chvíľu bolo parkovisko plné, dokonca zahraničiarov. Zabudli sme totiž, že sme sa na Kráľovu Hoľu, 15. jan. 2005, nevybrali sami,
ale aj cca. 60-tka vyznávačov ski-alpinizmu. Preteky síce obsadené, no hovadsky zle zorganizované. Pekných pár pretekárov namiesto
povinného kola frčalo, kvôli blbej práci traťových komisárov, dole z hory do cieľa, čo však v ich prípade znamenalo koniec všetkých
snáh - tomu sa povie: Trošku že smola.
Naša cesta by sa dala vnímať v štyroch etapách. Prvá - "ľadová" a tým pádom pekelne klzká. Už sme mysleli, že snáď ani nezdoláme
spodné lesné pásmo. Ha-ha-ha, čo už by sme my nezdolali.
Druhá - viedla cez les s hlbokým snehom a najmä popod elektrické stĺpy -
podotýkam však, že sme sa viac-menej začali odkláňať od označenej trasy.
Tretia - zhodneme sa, určite najzaujímavejšia -
viedla naprieč nedoziernymi snehovými stráňami. V jej hornej časti nás chytila preukrutná fujavica.
Gule boli v pohode, ale
myslel som, že mi odumrela pravá polka tváre, do ktorej mi hodinu fúkal vietor silný ako Golemove facky. No, a štvrtá - vrchol,
kde sme si obzerali akurát tak pretekárov obracajúcich sa smerom k cieľu.
Každý druhý stiahol cígu a pálil dole ako blesk, ale asi
boli niektorí z nich usporiadatelia ,čo ma vlastne napadlo až teraz. Páni! Takú odvahu treba oceniť - hmla, sneh, plno pretekárov
šliapajúcich ešte stále hore a oni pálili dole ako strely - niektorí zjavne nad päťdesiat rokov! Dudko, náš tretí spoločník, si na
chrbte objavil snowboard - a tak je logické, že sa dolu šúchal. Ako on tvrdil "To bolo supééér!" s prízvukom trojročného dieťaťa,
ktoré si po prvý raz uvedomilo stolicu v gaťkách. Zatiaľ my s Peťom, alias Krtkom, sme prešli peklom. Asi na sto metrovom úseku sa
nám nohy borili nad kolená do snehu. Teda poviem vám, tých sto metrov úplne stačilo a smiali sme sa ako sfetovaní --z únavy samozrejme.
Počas cesty nadol nás obehlo pár posledných pretekárov a opadla z nás únava.
Nejako takto prozaicky sa chýlilo ku koncu naše obliehanie
východného okraja Nízkych Tatier. Aj tak v nás zanechá pravdepodobne najhlbší dojem. Cítiť s toho akési magično, je to predsa len
Kráľova Hoľa - kráľovná Slovenska. Vrátime sa v lete! Ale to je môj osobný pohľad na zážitok a tak sa pre postrehy ostatných kontaktuj,
pýtaj sa a mejluj. Zdravia vás a do skorého videnia sa tešia Miro Píšuci, Krtko Šoférujúci a jeho malý veľký brat Dudo.