Krížna, 2 január 2005
Akcia výstup na Krížnu vznikla nič netušiac, spontánne v hlavách dvoch mladých ľudí, ktorí život berú ako veľké
dobrodružstvo a možnosť ochutnať z čo najviacej chutí, ktoré život prináša. Zo začiatku sme netušili akú pochúťku sme si vybrali,
pretože toto územie bolo pre nás neprebádané a neznáme.
Počasie vyzeralo z rána nie až tak motivujúco, no neodradilo nás to. V Tureckej, také menšie lazy kúsok od
Starých hôr boli iba slabé náznaky snehu, čo ma trošku znepokojovalo. So snowboardom na chrbte
som sa mal teperiť
po blate a skalách? Ja sa snažím brať život čo najviac optimisticky, ako to len ide, a tak som so snowboardom na chrbte šlapal popri
Vladovi, ktorý mal len batoh, ťažší ako môj celý vercajk. Asi tak po 300 metroch prevýšenia sa blato a skaly
skrývali pod 20 cm snehu. Moje optimistické predstavy sa začali plniť. Dole padal mokrý sneh, takmer pršalo, no ako sme stúpali
vyššie sneh bol zamrznutejší a vietor silnel. Výstup bol strmší ako bývame zvyknutí. Šlapali sme priamo tým najväčším strmákom,
žiadne esíčka a obchádzky. Ako sme stúpali vyššie, bočný silný vietor so snehom spôsoboval na našej tvári pocit, ako keby vám ihly
pichali po celej tvári. Kvôli silnému vetru a hustému sneženiu sme nevideli na viac ako 10 metrov. Našimi opornými bodmi boli stožiare
vleku, ktoré viedli až na chatu. Na chate je bufet u Lišiaka,
ktorý bol na náš podiv otvorený aj v takomto počasí.
Tam nás privítali dvaja super ľudia, ktorí tam boli už od Silvestra. Tam sme si dali nejaký ten čaj a trochu sa zohriali.
Od chaty bol vrchol Krížnej približne 30 minút. Po chatu nám to trvalo niečo cez 2,5 hodiny. Chodník bol vyznačený dlhými tyčami, zaborenými v snehu.
Keby tam neboli sotva by sme potrafili až na vrchol, pretože viditeľnosť v tejto výške bola max 5 m.
Vietor bol až taký silný, že sme sa museli zapierať nohami, aby sme nespadli.
Môj snowboard som využíval ako plachtu na pomoc
pri výstupe. Akonáhle som sa postavil proti vetru, nechýbalo veľa a už by som sa šúchal tým najstrmším tzv. lavínovým svahom.
Práve vtedy bol 3.stupeň lavínového nebezpečenstva. Od turistov sme sa na chate dozvedeli, že práve svahy z jednej a druhej strany od
hrebeňa sú vraj najlavínovejšie na Slovensku. Neodradila nás ani táto informácia. Keď sme už boli tak vysoko, nedalo nám vyjsť až na vrchol.
Ten pocit zdolať kopec dosť, náročný v takom počasí bol naozaj oslobodzujúci.
Prekonali sme ľudskú pohodlnosť, všednosť, strach a stali sme sa víťazmi nad sebou samými. Pocit slobody umocňoval aj
pocit ľahnúť si do vetra a úplne sa uvoľniť, vypustiť myšlienky z hlavy a len tak si tam ležať vo vetre na vrchole Krížnej.
Zostup dole bol už predsa len ľahší, pretože sme poznali cestu. No ale hustá hmla nám stále robila ťažkosti vidieť oporné latky.
Ja som už schádzal na snowboarde a pri každej latke sme sa čakali, aby sme sa navzájom nestratili.
Od chaty sme sa rozdelili, ja som si to vychutnával na snowboarde a Vlado aj miestami na zadku. Dole nad úsekom so skalami som
Vlada počkal a potom sme to spolu zišli po vlastných.
Pocity šťastia nás sprevádzali ešte dlhú dobu po príchode domov. Bola to naozaj vydarená akcia. Čo ešte na záver dodať? Už len toľko,
neváhaj a ozvi sa komukoľvek z nás a môžeš prežiť to, čo my.