Lomničák, 3. február 2008
Rozmýšľam, ako začať tieto riadky. Mám tu radcu, ktorý sa mimochodom tiež zúčastnil tejto akcie, a ten mi radí, píš ako cítiš...
Hááááááaaaaa..... som z toho úplne, musím to povedať, v piči, vďaka, že sme tam včera, včera! stáli. Kde? Pri najvyššie položenej budove na Slovensku, t.j. SUPER kaviarni na vrchole Lomnického štítu.
Vďaka telefonátu môjho kamaráta, Otepa:
cŕŕŕŕŕn: Nazdar... v nedeľu má byť pekné počasie a ja už tri týždne hnijem doma?!?!?!
ja: nóóóóóóó... ja viem.
otep: nešli by sme dade?
ja: fúúúúúú... my sme dohodnutí lyžovať, aleee... ak by sa mi to oplatilo, radšej, rozumieš pôjdem "hore".
otep: no, ja som rozmýšľal do Fatry, alebo Nízke Tatry.
ja: počuj, má byť fakt pekné počasie, veď vieš, že ja som chcel ten Ľadový alebo Lomničák...
otep: nóóó, máš čas, prídem k tebe...
A tak, Peťo alias Otep, Ivka Petkamaboly, a ja, Miro Píšuci, sme sa o 5:00 stretli a odviezli sa, díky môjmu ocovi, do podtatranskej Tatranskej Lomnice. Trochu času mi zabrali mačky, ktoré som ani za toho čerta "nevedel" pripevniť na môj batoh nemenovanej značky Pinguin.
O 8:15 vyrážame po zjazdovke ku Skalnatému plesu. Psychicky nám to trvá akosi pridlho. To bude tým, že onú cestu absolvujeme niekoľký krát.
Na Skalnatom sa opaluje hŕstka ľudí, iní lyžujú, ostatní fajčia, pijú, alebo papajú. My sme len papali. Veď mali sme za sebou cca 900 výškových metrov,
a pred sebou cca 400 po úroveň sedla. Odtiaľ ešte stále 500 výškových na vrchol. Keď sme si vyšlapali zjazdovku s drzými jazdcami (ahóóój neznámi snowbordista),
prestala nás sužovať aj myšlienka, že by nás nejaký príliš zainteresovaný pako poslal dole z dôvodu, že "vy kokoti, čo tu robíte. Takých čo sa tu zabili
už bolo!!!" Fúha, mali sme šťastie. Žiadny kretén tohoto typu. Naopak, prešlapali nám cestu dvaja pekne horolezecky vyzbrojení makáči (ahojte).
Pár stúpaní a pár traverzov od sedla, sme oných makáčov dobehli, hodili pár slov, a napokon predbehli. Tie laná predsalen zdržujú.
A tak vystupujeme prevažne snehovým žľabom. Na hlavu sa nám sype zmeska snehu a tvrdého firnu od dvojice šialencov. Jeden dokonca s
lyžami po boku (nevyzeral, že si zlyžovanie poriadne rozmyslel. Nakoniec áno, ako svedčili stopy).
Po 1 a pol hodine sa trápime ľadovo-kamenným finále s cca len 10-15 cm snehu. Hore sme hviezdy. "Lanovkári" nás zhora fotia, obdivujú, a zároveň
nechápu odkiaľ to vystupujeme.
Vááááu, sme hore, a pohľad na našu výstupovku nás samotných fascinuje. Peťo bez meškania začal šantiť so svojou láskou Nikonom: Pyšný, Ľadový,
"Ivka postav sa pred Gerlach"... My sme medzičasom zmapovali útroby inak trápnej "kaviarne" na vrchole (z fotiek vyzerá honosne - honosnou ju
však nerobia ani maníci v oblekoch). Po cca 15 minútach si obúvame mačky. Ostatní klasicky zotrvávajú 50 minút (asi unavení z "výstupu").
Podali sme si ruky s našimi olanovanými spoluvýstupcami a ideme na to. Na otázky zvedavých: "Koľko vám to bude trvať dole?" odpovedám pragmaticky:
"Možno veľmi krátko???"...
Stratégiu sme si určili ísť pomimo pôvodných stupov v žlabe. Horná polovica bola, čo bola, je!, naozaj poriadne strmá. Taký výstup na Vysokú sa nechytá.
Všetci z neho máme neskutočne pekný, pozitívny, motivujúci, povzbudzujúci, zadosťučiňujúci pocit. Hlavne, že sa nič nestalo, lebo to trápi predtým každého.
Však kámoši!? Či je to len môj blbý pocit?
Dole nás chytila akási trápna snehová fujanica, ktorej Ivka dostatočne vynadala, a tak odrazu vyhasla. Na zjazdovke sme boli poslední "lyžiari".
Neviem prečo, ale bola to jedna z najokúzlujúcejších akcií. Prečo? Kvôli náročnosti? Počasiu? Samotnej výstupovke? Každopádne je výstup na Lomičák z
Tatranskej Lomnice mimoriadne náročný - technicky, psychicky a kondične.