Kriváňska Malá Fatra, 2. - 4. marec 2007 (Boj o život)
Jeden by povedal - hektická predohra naznačuje ešte hektickejší priebeh, resp. ešte raz, že hektický začiatok naznačuje úplne kľudný koniec.
Ako to oný víkend bolo v našom prípade? Po niekoľko násobnom odsúvaní vytúžená akcia nabrala reálne kontúry. Po zopár, vzhľadom na túto zimu "zimných"
akciách sme túžili aspoň po jednej číro-čírej naozajstnej zimnej. To vtedy ani boh netušil, že táto bude možno najzimnejšia aká nás kedy postretne.
Prečítaj si našu skúsenosť, a možno nám raz napíšeš.
Veľká debata sa strhla už o to pravé spojenie v piatok do Strečna. Nakoniec, sme sa akosi "ujednotili" na buse 9:40. Po ceste, i po nej, sme čakali na Jožkovu odozvu
z pracovného preskúšania. O cca. 12:00 sme sedeli v miestnej karčme pri kartách a ďalej čakali. Po tom ako sme odvolali Jožkovu kámošku, ahóóój Anička, sme sa ani
za toho aláha nemohli Jožkovi dovolať. Všetko ale pravdepodobne šlo v súlade s osudovou kartou našej akcie. (Bo keby Anka prišla, neviem neviem!?) Tak sa veci zohrali,
že sme sa na výstup vydali bez oných... Klasická cesta na chatu pod Suchým najskôr popri potôčku Váh cez tŕnisté kriačie a skurvene blatisté chodníčky, neskôr cestičkou
pod Starý hrad, a napokon hore cca. 100 výškových za cca. 17 minút. Taká fajná 3 a pol hodinovka cez max. 25 cm snehovú pokrývku. Ešte pred zotmením sme sa kochali
pohľadom na chatu pod Suchým, práve keď nám Fero, mozog našej akcie, zisťoval spiatočné spojenie z Terchovej. Po nejakých čajoch a pivách, a príchode okrem nás
jediných ubytuvších sa, dorazil za tmy i náš Jožko. Pecka - 3 hoďky sám cez les.
Nastalo ránko a obloha, teplota a vychádzajúce slnko jasne hlásili optimistický trend
nastupujúceho dňa. Naozaj po ďalších dvadsiatych minútach bolo všetko ešte optimistickejšie. To sa už pred nami čnel prvý vrchol malofatranského hrebeňa, Suchý.
Stúpali sme ďalej, sneh pribúdal, slnko svietilo. Keď sponad snehu trčali len konce smrekov, všetko nabralo úplne iný rozmer. Krto s Pinťom fotili ako diví. Opäť raz
sme sa presvedčili, že takú krásu môže stvoriť len "matka". Na Suchom sme pohoveli tak minútku a s krásnym výhľadom na najbližší hrebeň pokračovali ďalej. Šantenie
ako malé deti, úsmevy absolútnej blaženosti zachvíľu vystriedali pohľady na juho-západ. Akási čierňava sa tvárila, že sa na nás dotiahne.
Neviem, či "následné" súviselo
s touto mrákotou, ale každopádne to od vtedy malo až nepostrehnuteľne rýchly priebeh. Boli sme v sedielku pred Malým Kriváňom, tak po hodine a pol borenia sa cez
nestvrdnutú snehovú pokrývku, čo sa dovtedy javilo ako najvážnejší problém, keď sa v zlomkoch sekúnd vystupňoval východný vietor. O pár krátkych minút sa nám vízia
Malého krásavca úplne stratila. Sú mi svedkovia všetci moji spolupútnici, že viditeľnosť klesla na, v najlepších chvíľach 6 m, a väčšinou bola menej ako 2-3 m. Rýchlosť
vetra sa pritom zodvihla na preukrutnú, takých 90-100 km/h - to sa ešte dalo ako-tak kráčať. Trvalo asi 20 minút a vyzeralo, že sme takmer zlomení. Vtedy sme mali byť
niekde v okolí Malého Kriváňa. Premrznutí sme vytiahli Krtkove PDAčko a zistili, že naozaj. Pred nami zostávali písané 4 hodiny trasy. Hmm, kiež by! Všetko sa však
odohralo inak. Priznávam, že som premýšľal atypicky. Chcel som aby sme prežili, to nepreháňam!!! Navrhol som návrat, avšak ten bol zamietnutý, i keď následný postup
bol absolutne nejasný. Mohli sme sa vybrať vpravo, tak isto doľava, všetko vypadalo úplne nezmyselné. Chvíľami sme strácali úsudok, a len tak navzájom sme sa v
ohlučujúcom hukote mrazivého vetriska pýtali "Kam teraz...? Kam pôjdeme...?"
Našou jedinou nádejou bol hrebienok, jediný záchytný bod, ktorý nás kdesi mohol viesť.
Problémom nám prestali byť hroziace lavíny, i keď ešte stále sme mali rešpekt pred prevismi snehu, popri ktorých sme krok za krokom postupovali.
"Krtóóó" - zvrieskol som a Peťo refleksne kmasol rukou. Zdrapol Krtka za plece vo chvíli ako sa začal šmýkať dole strminou. Tak toto bolo vážne. Nedokázali sme si
ustriehnu? okraj hrebeňa doslova pod vlastnými nohami. Pomyslenie, že vietor by snáť mohol ustať nás už ani netrápilo. Každý myslel na to aby nezamrzol, osudne nešlapol.
Vidite?nosť 3-1 meter, rýchlosť vetra cez 100 km/h. Popri narastajúcej únave sa začali problémi so samotným kráčaním. Nachádzali sme sa asi v polovici hrebeňa, o čom
sme vôbec neštušili. Najviac sme sa obávali zbehnutia na jeden z bočných odnoží hrebeňa, a tým pádom úplnej straty možnosti nastúpiť na správny smer. Rýchlosť vetra sa
udržovala a dokonca postupne narastala. Po ďalšej beznádejnej chvíli sme začali kráčať asi pod 90° odklonom, musím si zistiť kde to bolo. To sme sa podľa predtuchy mali
blížiť k Ve?kému "fatranskému krásavcovi". Sily, myslím, že nie len mne dochádzali a vietor sa vyšplhal na svoje maximum, odhadli sme to na 130 km/h.
To som už Ivku nevládal držať sám, aj s Peťom sme mali čo robiť. Začali sme stúpať do strmého kopca a vietor sa do nás opieral z predoboku. Akoby sa vraví - posledný klinec do rakvy,
aj to je zrejme slabé prirovnanie. O čo sa zdala cesta predvídateľnejšia, o to vzdialenejší bol ciel. Tváre sme mali dosekané od kryštáľov snehu a ľadu neustále
prúdiacich preukrutnou rýchlos?ou vo vzduchu. Nepatrné pootočenie nesprávnym smerom nás stálo nenávratné sekundy slepoty, až nakoniec boli naše oči oslabené na 20%
bežnej schopnosti. To nás už Krtko dohá?ňal len sporadicky a Jožka sme nevideli dobrú trištvte hodinu. Ver či never, v tom stave nám išlo každému o seba. Možno nie
sme hrdinovia. Zrejme nie. Postup kdesi ku Veľkému Kriváňňu sa vyhrotil na boj zraku a prírody o zočenie ďalšej zimnej tyče. Prvý krát som zažil vyčerpanie ako z filmu.
Nohy sa nám podlamovali, a keď sa každý druhý krok preboril, snažil som sa ísť aspoň po kolenách. Po nekonečnom stúpaní nás tyčové značenie zvábilo až na vrchol oného
kopca, čo už v tej chvíli vlastne mohlo byť jedno, ale stať sa to ozaj nemuselo. Tu ako zázrakom začala víchrica postupne, ale predsa utíchať. Postupne sa dalo kráčať a
my sme si vytíčili smer na Snilovské sedlo. Vidieť sa dalo na 10-15 m. Aj keď sme všetci v tom čase zažívali halucinácie z vyčerpania. Každý po svojom. Mne pred očami
blikali baterky, Iva videla žlté fľaky a Peťo tiež videl žrde kde neboli. V nechuti som vytiahol zvoniaci telefón. Netušiť, že sú za tým problémy, vysral by som sa na
to. V hukote na pozadí sa zreteľne ozval Jožko: "Stratil som sa... som pri nejakej čudnej kosoštvorcovej značke...kam mám ísť".
Jediné na čo som sa zmohol bolo: "To je
dobré, choď popri tých tyčiach..." Za Snilovským sedlom sa všetko zmenilo na klasickú hmlu posilnenú podstatne klesnutým slnkom. No paradoxne sa viditeľnosť citeľne
zlepšila. Boli sme schopní vnímať dve tyče naraz. Asi trištvrte hodinu po odbočke na chatu pod Chlebom sme dorazili, a živí!!! Dnes, dva dni po všetkom, je mi samému
ťažko uveriť. Po krátkom vytriezvení a nejakých teplých nápojoch sa naše myšlienky presmerovali na Joža a Krta, stále hore na hrebeni. Po opätovných neúspešných
telefonátoch sa zase všetko posieralo. Keď po dvoch hodinách nebolo ani zmienky, to už pár ľudí vrátane chatára vedelo, že sú hore, bolo všetko na chuja. Pred 30
minútami padla tma a my sme asa všakovakými spôsobmi ospravedlňovali sami pred sebou. Nádejou nám bolo, že to snáď chlapi boli schopní seknúť dole na Štefanovskú stranu,
ale v tej tme??? Nie! Všetko bolo inak.
Z chlapov sa zaraz stali hrdinovia, keď ich dva a pol hodiny po našom príchode na chate vítali aj úplne neznámi spriaznenci.
Vo dverách sa objavil Krtov fejs s miernym náznakom úsmevu, ktorý jasne deklaroval aj Jožovu prítomnosť. Chvíľu nebolo do reči, niet sa čomu diviť, ale odporúčania
"choďte si to skúsiť" vám určite dávaťnebudem. Neskôr sa dozvedáme, že po Krtkovom omylnom návrate z Kriváňa, náhodne narazil na Joža, a to bolo vraj VEĽMI OK.
Tu je miesto na vzdanie holdu Krtovému PDA navádzaciemu systému, ktorý im ušetril od Snilovského sedla čas ak nie čosi vzácnejšie.