Rozsutec, 27. 12. 2006
Chceli sme ísť "medzisviatkami" na hory, šli sme "medzisviatkami" na hory. A nie na hocijaké ako sa v rozprávkach vraví.
Na jednu z najvyzývavejších vôbec. Tak sme sa 27. decembra roku pána 2006 vybrali dovedna štyria smerom na Terchovú pod kopec Veľký Rozsutec. Menovite - ja,
Miro Píšuci, Iva Rozsuteckápionierka, Peťo Otep a Mišo Tohočasustavbár.
Cca 7:45 sme parkovali v Štefanovej a vyrážali sme na roklinku imitujúcu krásy Slovenského raja. Úsek,
v ktorom sa vyšantil najmä Peťo. Cwak sem - cwak tam a kartička bola plná. Treba priznať, že niektoré z tých tisícok fotiek aj vyšli.
Bol som prekvapený, aký je prechod roklinou Diery pomalý bez snehu. Pred dvoma rokmi kedysi v januári s normálnou nádielkou snehu bola
cesta, ešte ktomu nadol, oveľa schodnejšia.
Takže sme uvítali, keď sa vyššie začal objavovať aký taký sneh. Po chvíli sme stáli v sedle a
pózovali pred Malým Rozsutcom. Ako vždy - impozantné fotografie. Odtiaľ bola cesta oveľa pohodovejšia ako predvlani. Snehu tak po slimáčie gule.
Mišo nás trochu nechal v hanbe, čo na horách rozhodne nie je môj štýl, keďze si nemohol dovoliť stáť. Keď zastal bolo mu ešte viac na grc, asi ako mne teraz,
ako píšem tieto riadky. Severo-západná strana Rozsutca bola príjemne omrznutá, takmer ako v zime.
Nehrozili však lavíny ani Krtkove kŕče v stehnách kvôli vysokému
snehu. Prešli dve hodiny čo nám Mišo kýval do diaľky zo samotného vrcholu. Je to taká milá ihla, jedna z viacerých, ktoré čnejú na Rozsuteckom návrší.
Jednoducho premiérista si najskôr nie je istý či je alebo nie je na úplnom tope. Dali sme pár vrcholoviek a tu by som sa pristavil pri tej s nápisom
"Rozsutec 27.12. 2006"
- vcelku dobré, ale ako Peťo povedal nanáhodu. Pohľad na juho-východné svahy bol bohovský - čistá jar. Ešte pôsobivejšia bola
teplota pri zostupe do sedla pod Stoh. Miestami sme mali pocit prečo neputujeme len tak v tričkách (27. december!!!). Stoh sme obišli traverzom a
vsedielku pod Poludňovým Grúňom stretli Peťo a Mišo kamarátku Soňu zo Žiliny (ahóóój, ak toto čítaš). Najskôr sa zo dvakrát predbiehali aby sa
napokon predsa len spoznali. Tak sme v štýle išlo vajce na vandrovku pribrali člena a zišli do chaty pod Grúňom. Tam sme si svorne šupli po pivku,
len ja to bez liehu, a pobrali sme sa chujovsky zamrznutým a prudkým terénom ku parkovisku. Posledná prekážka bola smiešna bystrinka, ktorú sme obaja
s Ivou vyskúšali. Prečo nie, veď sm mali nastúpiť do vyhriateho auta.
Soňu sme vyhodili za jazdy na nejakom Žilinskom bulváre a sme zvedaví
kedy sa sňou stretneme zas.