Veľký Rozsutec, 11 december 2004
Všetko to začalo ani neviem kedy, ale asi nejakým typickým neistým rozhodnutím pár dní vopred.
Nakoniec všetko dobre dopadlo a o cca. 23.00 hod sme si boli istý, že sa naša expedícia uskutoční.
Plán, ako sa uvidí neskôr aspoň ten pôvodný, bol prejsť hrebeňom Malej Fatry od kysuca-vilidž zvanej
Terchová po trošku-menej-kysuca-vilidž Martin.
Tak sme sa toho šitovô studeného rána ocitli na okukanej stanici mestečka Zvolen, odkiaľ síce všetci nepochádzame ale budiš,
a prdkali sme sa na US, pardón OS vlaku do Žiliny. Nóóó, a tam muka - hmla, sychravo, no people, nóóó, ale budeš sa vracať domov?!!!
A ďalej opäť klasika - vyhliadli sme si autobus do Jánošíko-city
a opreli sa o pár pohárov pivečka a nejakú-tú vražednú Krtkolahef.
Fúúú, to Vám poviem bola ale rožovica, len tí chumaji za morom nevedia písať - vraj "Whiskey". No jasnéééé, zabudol som spomenúť,
že Krtko mal úplne fungl-boty. Všetkým nám to pomohlo - cítili sme sa ako súčasť profi-výpravy. Vždy je dobré, keď aspoň na dvoch
zo šiestich čvácht nie sú obyčajné gumáky, resp. galoše.
Po ceste do Vrátnej nejaké spomienky typu - jéééj tu sme išli na bicykli, pamätáš? - a nejaké fotky, vlastne jedna, ktorú by som
nazval "Tri ksychty v kúte autobusu" a samozrejme EmEmEs v počte 4-5.
Dorazili sme do Jánošíkovho rajónu s poznámkou - ty vole sneh! To sme ešte netušili čo nás čaká, a totiž SNEHÚÚÚ. A aby som
nezabudol, jedna mikro-príhoda s autobusovým vyberačom daní, slovom revízorom. Samozrejme, že sme nemali zakúpené patričné lístky,
načo by aj, veď nie nadarmo nás volajú partia Dojeb-čo-môžeš. Netreba snáď ani hovoriť našťastie, pretože vyriešenie bez úhonu
nestojí za zmienku, veď nie nadarmo je našou prezývkou Keď-si-to-dotrtkal-vyrieš-to. Tak sme boli nútení vystúpiť rovno pred
vstupnou bránou do Vrátnej doliny. Prekliaty vyberač daní - nech mu je zem ľahká.
A niekde tu sa naša skutočná expedícia začala. Najskôr peši hore Vrátnou pomedzi Tiesňavy a potom sme stopli nejakých opitučkých
vidiečanou hľadajúcich chatu, ktorí nám ušetrili stratený čas. Vysadili nás, a keď sme zbadali majestátnoť Malej "Veľkej" Fatry,
sánky nám padli až do slipov, aspoň mne hej. Pred nami Veľký Rozsutec vľavo Malý a medzi nimi ako vložka zaseknutá v pinde Poludňové
skaly. Super panoráma, super slnko, tým pádom super nálada a už sme vedeli, že nám to môže skaziť akurát-tak ďaľší revízor, ha-ha-ha.
Ideme siideme a tu zrazu pes sa ihrá s kostičkou, prisám-ti-fakt tak to bolo. V tom si ten malý čurák (neskôr Medveď) kostičku
odložil hopi-hop a šup ho ku nám podlizovať sa (kto mohol vtedy tušiť, že až na samotný Veľký Rozštiepenec).
Cesta hore bola pekná, neskôr nádherná, potom fotogenická, o chvíľu únavná, miestami nariť, s veľa snehom, dokonca s ešte viac
ako veľa snehom a týmto spôsobom sme sa šuchtali hore a vyššie (v prepočte na Miro-míle cca. 10) až sme sa dostali na vyhliadky,
o ktorých sa určite oplatí utrúsiť nejaké to slovo, že ste to vy tak aj viac. Len si predstavte, hore slnko, dole slnko, vpravo
slnko, vľavo slnko, vzadu slnko, vpredu čo asi iné, však, ako kopa Tatroviek. Ty vole, ja som sa skoro posral (vlastne doma som
zistil, že fakticky!). Úprimne - jedny z vôbec najkrajších pohľadov aké kto predo mňa hodil. Po troch hodinách sme dorazili tesne,
vravím tesne, pod vrchol. O chvíľu sa nám oči kotúľali dole svahom - dve lavíny!!! V tom bolo rozhodnuté - ďalej sa nepôjde.
Akurát sme okukli vrchol a prášili za sebou sneh smerom dole - mimochodom Medveď už dával jasne najavo, že to celé akosi nevykrýva.
Robil také čudné akoby zívanie kňučanie, alebo oboje dokopy, ale pravdepodobne to bolo skuvíňanie od kosy a smädu - celý čas totižto chlastal ten poondiaty studený sneh.
Šťastne sme sa prinavrátili do Terchovej a po polhodine čakania na autobus si aj Medveď chcel vypýtať polovičný - žiaľ máme tu
kapitalizmus príliš krátko a tak sme sa skrz zadné okno busu museli rozlúčiť. Bóóóže to bola romanca. On oči, my oči, on šťal,
my sme šťali, on zdochne a nás čaká ďalšie dobrodružstvo - takže ak ho chceš zažiť ozvi sa na jedno z čísel.
Po ceste naspäť to bola malá občerstvovačka ala Krismas - t.j. vínko, vínko a zas varené vínko - kde inde ako v Slotovciach.
Potom jedna "podpriemerne" veľká pizza a šup ho šestnásť a pol hodinová cesta domov vlakom triedy Kým-prídeš-si-mŕtvy
(ale to je proste slovenská vymoženosť).
PS: takže neváhaj a ozvi sa!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
krtko, dudo a miro
Tieto riadky a Vaše myšlienky pri ich čítaní by mali byť venované pamiatke žijúcej legendy z rodiny Canidae.
Za jeho odvahu, húževnatosť a snahu spríjemniť chvíle trom pútnikom...
Nech žije Medveď!