Vysoká, 28.12. 2007
Jedna z akcií, ktorá príde, keď ju čakáte asi tak ako svoju vlastnú smrť. Sedíme u Ivkinej mami, asi hráme karty, keď zazvoní telefón:
ja: "Kooooorky...už si doma z Ameriky!?"
Maťo: "No čau Mirči, ako sa máš...? Počúvaj poďme do Tatier."
ja: "Dobre"
Maťo: "Máme izbu na Popradskom."
ja: "...ha-ha-ha"
Maťo: "...pre osem ľudí."
ja: "...ha-ha-ha"
Tak o dva dni nasadáme do Miňovho obrovského Opla, ktorý budem riadiť ja. Trochu nezvyklé o 13:00, ale na počasie, ktoré nás malo čakať na ďalší deň,
sa treba poriadne psychicky pripraviť. Po príchode nás Paťo Rogalista predstavil Peťovi z Moravy, mimochodom výrobcovi prestížnych paraglajdových sedačiek.
Celú cestu sme sa hotovali, že keď už vyrážame v taký trápny čas vylezieme aspoň na Ostrvu! Nóóó, nnn... na pivo sme zašli, dokonca sme zachádzali niekoľko krát, ale bol to aspoň vpoho chatový večer s pingpongom a televíznymi novinami.
Pri východe slnka sme spravili úvodnú fotku dňa. Celý predchádzajúci deň Paťo rozdeloval jednotlivé časti svojho paraglajdu:
"Maťo ty vezmeš čisté krídlo, Miro, ty máš kondičku, zobereš sedačku, aaaa..." "Jasné jasné, nóóó v pohode." Dobre sme sa na tom bavili.
Ráno nás nabalil, ha-ha-ha, on to myslel vážne! Nakoniec stačili dvaja. Maťo na to skoro zomrel. Vystúpali sme Zlomiskovou dolinou a v sedle pod Vysokou začalo svietiť slniečko.
Tu sniežik stratil svoju prašnosť a dokonca chytal pevnú glazúrku, inak peknú.
Paťo si ukryl krídlo, a čakalo nás posledných, zato však najprudších 300 výškových metrov centrálnym žľabom - proste ako po rebríku. Po cca. 30 minútach stojíme medzi dvoma hlavami Vysokej a chystáme sa klasicky do ľava, t.j. západnú. Len Paťovi nestačilo a začal ma nabádať aj na východnú. Popravde nemal som chuť a tak má fotku z onej hlavy iba on.
Neviem ako v lete ale v zime je vrchol Vysokej kurva tesný a primerane k tomu vyzerá aj vrcholová fotografia, ako kurence na bidle.
Ako sme zišli opäť pod žlab, cca. 2300 mnm Paťova horúčka prudko narastala. Aby nie! Chystal sa rozbehnúť sa asi 50m nad asi 50 metrovým prahom. Po prvom nezdarenom pokuse mu už aj Peťo,
inak veľký odborník vo svete paraglajdingu, hovoril niečo o kokotoch, a niečo že katabáza, a že vietor fúka od zadu, ale...
Paťo je dosť veľký psychopat, aspoň na ten druhý pokus. "Držte to vyššie!" - reval. "Peťo, kurva, dohodnime sa na slovách" - kričal ďalej. "Ideme!... Miňóóó, choďte viac ku stredu!" "Čooo." "Držte to, boha, v strede!" "Ako v strede!?" "Vyserte sa na kraje krídla, tie sa náfúknu sami" - miešal sa aj Peťo. "Dobre???" "Peťooo, hovor, ako je vietor..., tu nefúka" "Ale tu hej, jeb na to" - Peťo už rezignovane. "Miro... točíš!?" "Maťo, ideme, dávaj pozor!" "Ako vietor...Peťóóó, sakra!" "Ideééééém..." Ešte že bežal ozlomkrky, povedal potom Peťo. Tesne nad prahom odskočil od snehu, a držalo ho. Letel vyše 22 minút. Dobré na tú vzdialenosť.
S pozdravom Ivka Tentokrátnaľahko, Miňo Mačkoid, Maťo Užtakmeramík, Paťo Psycho a Peťo Bezlyžíaninakrok a ja, Miro Píšuci.