Prašivá, 20. 05. 2006
Už pár dní vopred sme sa tešili na prvý "letný" výstupík. Ako inak, začať treba pozvoľna, asi preto sme zakopli
o západný bok Nízkych Tatier s impozantnými Chochuľami. Sľubovali sa stredne náročný fyzický výkon, nejaká tá sranda, samo
sebou prenádherné výhľady (o tom neskôr) i vopred nesľúbené (Robo nám priniesol rok odstátu kôstkovicu - toho času už okoštovaná).
Takže k menám - od začiatku to bola pevná štvorka, teraz s neodmysliteľnou Ivkou, a dvaja nádenníci s "neistou vyhliadkou do budúcnosti" -
dúfam, že pochopené správne. Menovite, ja, Miro Píšuci, Krtko Zábudlivý, Jožko Zafixovaný, Dudo Kartograf,
Ivka Užspomenutá a Robo Dunihlav, Veva Robovapolka. Všetko bolo sľúbené, sebranka istá a počasie presné ale ako väčšinou trápne.
Krátke vysvetlenie - ako sme sa zhŕkli kdesi v oblasti Sekierskeho geta okolo litrovky "kôstky" začali nás v jemných náznakoch provokovať malé
studené kvapky z neba. Fáza dva - ku nim sa pridali zlovestne vyzerajúce mraky a snaha dažďa silnela. Ktosi povedal, možno som to bol práve ja -
...tak na toto ti seriem!, ako prekliatie smerom ku Dažďodedovi. Však mne to nešlo do hlavy, predsa Krtko na akcii a že by malo zhora drboliť?
"No veď zato", sme si povedali onedlho, keď sa Krtova (aj moja) povesť potvrdila. Až do konca akcie sa slnko driapalo von a nepadla ani jediná prdkavá kvapka.
Dve autá, jedno lepšé jak to druhé, sa hrkotali napol obsadené smerom ku bodu 19°20´vd - 48°53´sš - 1759 mnm, čiže Veľká Chochuľa.
Asi o 9:30 to bolo, čo nám zdvihli rampu pre náš súkromný účel a my sme parkovali autá na pŕhľavisku pod chatou Baba. Zahájili sme útok, ha-ha-ha, na začiatok
sezóny to tak snáď môžem povedať, smerom ku Hiadeľskému sedlu (viď foto).
Brezňania sorry, tam sme ani za toho boha nevedeli, teda najmä ja, kde to vlastne bývate - vidno, prvá návšteva oného sedla. Ja, Miro Píšuci s
Ivkou Uždvakrátspomenutou sme sa odtrhli nekompromisne stíhaní Robom a Vevou. Trojka, Jožko-Dudo-Krtko kontrolovala zadné vrátka.
Po čase, ktorý opäť nekoreloval s tými smerovkovými, sme dorazili na hrebeň
nad bohovične blbo hustou kosodrevinou - aspoň sme si užili posledné snehové polia (zdravím ťa Maco).
Tu začalo o čo z "95%" ide - 360stupňová panoráma kopcov, hrebeňov, dolín a dediniek. Kam si sa len pozrel mal si to. Jožko poznamenal -
"...ty kokšo veď to by sa nedalo zrátať" (tie kopce a kopčoke), a ja zase - "...Švajčiarsko sa nechytá" (nikdy som tam nebol, ha-ha-ha).
A tak nasledovalo niekoľko logických chvíľ - nabalili sme sa do všetkého čo sme mali, fúkal, čo jačal, "prašivý" vietor, zjedli sme čo sme mali,
Robo si na drzovku dal šlofíka, ja s Dudom sme si z 17ich 100viek metrov vyprofilovali cyklotrasu na nasledujúci deň (už v suchu) a napokon sme si všetci klofli
(viď foto)
na severo-severozápadný svah nad najpodlhovastejšou obcou Slovenska, Liptovskou Lúžnou (12 km dlhá)
, kochajúc sa noblesou Veľkého Rosutca (cca. 40 km vzduchom), nadutosťou Vysokých Tatier (bezmála 55 km) a celou celučičkou S-J šírkou SR od hraničných hôr
Pilsko a Babia hora po maďarské šity, Boržóny (sorry za dialekt, ale kto sa s tým má trápiť) a Mátra, vtedy od nás vzdialené cez sto tisícmetroviek.
No proste taká krása, že sa čudujem Veve, že nespadla z hrebeňa dolu. Keď nám trochen pretrávilo a Veva mala krásy dosýtosti, Krto vyblikal gigovú kartu
a Jožko nemal viac srandy na jazyku, Robo sa konečne prebral, Dudo dosníval svoj tucet nesplnených snov, ja som "pomenoval" všetky vŕšky a už vážne hrozilo,
že Ivku sfúkne dolu, sme sa premrznutí na kosť a prefúkaní ako bužírky pobrali nadol. Ako inak krížom dolu z Malej Chochule cez najskôr sneh,
potom "kosku", napokon les a les a ešte nejaký les z čoho vzišlo - diaľková skratka, časová zdĺžka a svalovka jak hovado, teda až na Vevu - to je zver!!! Samo sebou,
musel byť aj "Krištof"...