Chopok - Ďumbier, 8. 10. 2005
Celé to začalo tentoraz fakt nečakaným telefonátom od Krtka. Ten mi dva dni pred dátumom hore oznámil, že sa ideme ešte raz rozlúčiť s letnou časťou
turistickej sezóny a že mne volá až poslednému, keď je všetko jasné a isté.
Stav o 21.00 deň pred:
JA: Krtko, kto bere auto?
KRTKO: Nikto. Nedá sa tebe?
JA: Neviem, skúsim.
Stav o 07.30 v deň akcie: stretli sme sa svorne ako lastovičky na troch autách.
Jedno dofrčalo kdesi z exotických krajín, kde ľudia majú tak jemne zvláštny prizvuk.Boli to Peťo al. Dedo a Robo al.
Tarzan zo Šiah. Druhé dokonca až zo štátu s neskromne vyjadrené skromným názvom Blava a v ňom Braňo
al. Otec a Nika al. Dcéra. Nuž a zvolenčania Krtko Uvážlivý, Dudo Dlhý krok,
Jožko Fit a ja, Miro Píšuci.Nekonečné minúty bla-bla-bla a následných ha-ha-ha, malé občerstvenie na jednej nohe, nasáčkovanie sa do
áut a hybáááj smer NT, hotel Srdiečko.
Po dorazení a odparkovaní sa miešali dve činnosti: strojenie a "brúsenie hlasívok" päťdesiatkou.
Na Kamennú chatu sme vyrazili po klasickom chodníku s trochu neklasickými výhľadmi: tlupa rómskych chlapíkov zakopávajúcich kábel, akási
obdoba našej vysokohorskej turistiky. Od Kosodreviny sme sa Ja a Dudo odtrhli zo strachu, že by smrad našich nôh otravoval spolupútnikov.
Na vrchole Chopku nás to stálo 45 minút náskoku, t.j. premŕzania až do kosti. Chata bola plná bláznov ako my, čo nás o tomto dátume prekvapilo.
Obsluhoval len jeden typ a tak čakanie v rade spôsobovalo nemalé potešenie. Vietor nám vyfúkal aj ritné dutinky a tak sa nám dýchalo fakt poľahky.
Stočili sme to ku východu , krátkym strihom z vrcholu po šutroch veľkých ako slony. Tu sa Dedo pri jednom nácvičnom páde takmer pripravil o
vlastný necht, divný to človek.
Čo sa dialo za nami len ťažko povedať, keďže sme si polku magistráli odbehli, teda opäť blbečkovia Dudo a Ja.
Na vrchole Ďumbiera sme si pod severným previsom našli závetrie a čakali. Bolo cca. 15.00 a kochali sme sa nádhernými výhľadmi a porovnávali
ich s tými poslednými.
Bolo vidieť dokonca i našu domovinu! Pšššš, nikomu to nevrav, dolu sme šli po zakázanom chodníku, veď vieš ten erózny spevňovaný kokosovými
vláknami. Pauza na Štefáničke bola úchvatná: najskôr sme 15 minút čakali na uvoľnenie miesta, potom sadli, povyzliekali sa, vymenili úsmevy s
poznámkou " ...váááu to je teplo..." a vzápätí vstali a vyrazili nadol.
Cestou cez Trangošskú dolinu nás dostihol Robo v celkom
dobrej pohode, čo sa už nedalo povedať o Dedovi, na ktorého to pri pizzi úplne doľahlo, vyzeral ako klient Zubatej.
Ako zvyčajne, do Zvolena sme
dorazili za tmi, circa 19 hodín dňa bolo za nami. Kde sme sa ráno zišli sme sa teraz rozišli ako ropné škvrny na mori. Opäť vďaka hory za .....