Kriváň 15 júl 2005
Ja, Miro Píšuci, Krtko Obrík, Iva Elfská, Dudo Obríček a Jožko Kolenatý: v takomto zložení sme sa po roku opäť raz vybrali
zdolávať nástrahy malebnej slovenskej "natury". Plánovali sme o čosi skorej ako býva zvykom a keď bolo všetko pripravené na samotný odchod
písalo sa 15. júla 2005. Prvotný plán, ktorý sa z objektívnych príčin zmenil, bol výstup na najznámejšiu slovenskú horu Kriváň a druhý deň na
štít s diskutabilným výstupom Slavkovský štít.
Vyrazili sme cca. o 07.00 zo Zvolena (aké netypické) a po príchode do podtatranskej oblasti sme okamžite snorili po východzom bode, tudiž Troch studničkách.
Nástup na nepravú turistickú cestičku nás už nijako nemohol prekvapiť, s tým teda skúsenosti máme, ale aj tak vďaka našim severným susedom.
Po circa 20 minútovej konsolidácii = návrat a restík, sme driapali ku postupne menej a menej vysnívanej 2495m kóte.
O nejaký ten čas už prirodzene rozdelení na dve skupinky: Ja a Iva vpredu-vpredu-vpredu, jeden by povedal čuduj sa svete, pretože ak ste postrehli Iva je ženské meno,
a Jožko, Krtko, Dudo pozvoľnejším, o to však bezpečnejším, krokom. Vrchol sme pristihli asi o 13. 07 preťažený možno dvoma desiatkami medzinárodnej účasti.
Po neskutočnom chlade sme sa po hodine-dvadsať dočkali Duda
a vzápätí aj ostatných dvoch členov našej sebranky
a aj kvôli problémom medzi ženou a nebom sme rýchlosťou blesku trielili doslova priamočiaro nadol. Ďaľšie dve hodinky pri aute a jeden nevydarený pokus o žart a mohlo
i šlo sa do kempu na pifko a nejaký ten cháles,
samo-sebou najmä stráviť v stane úchvatnú noc a nabrať sily na nasledujúci deň.
Ráno sme mohli vstať skôr, ale to by sme mohli vždy a všade,
a po skromných raňajkách, teda aspoň podľa môjho a Krtkovho gusta, sme akože započali šlapanicu ku Slavkovskému štítu.
Avšak sa onú neskorú jeseň, alebo to bola skorá zima, roku 2004 stalo to o čom sme už všetci vedeli, t.j. oná veterná smršť a práve tá nám dnes prekazila naše plány.
Zo Slavkovského bola len časť tatranskej magistrály s ukončením na akomsi Skalnatom plese pod, údajne druhým najvyšším štítom karpatského oblúka, Lomničákom.
Treba uznať, dali sme si tam celkom fajn výkvas s predĺženým občerstvením a miestami to vyzeralo, že poniektorí z nás by boli ochotní obetovať 500,- Sk
len aby sa mohli popremáčať v oblakoch pri "pozorovaní hviezd".
Nakoniec boli Krtko s Jožkom ochotní minúť akuráttak dvestopade na cestu lanovkou dole.
Ja, Dudo a Iva sme brúsili podrážky na zjazdovke z Lomnického sedla. Tam si po nás prišlo naše auto a rozprávky bol koniec, vlastne ten bol až po návšteve
vychýreného podniku U Krištofa.
Suma-sumárum: bolo viac než fajn, máme zas o niečo plnšie vrecká skúseností a sme o chĺpok zdravší, aspoň sme boli.
PS: Tak vidíš Iro o čo si prišiel. Dúfam, že si si Pohodu adekvátne užil. Čo sa teba tíka DOVIDENIA...