Znova na Krížnej, 31. 10. 2009
Jeden by sa divil, prečo sa človek opäť a opäť vyberá na horu hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, Krížnu.
Dôvodov je niekoľko. Mohutnosť samotného hrebeňa, jeho strmé svahy zjazvené odtrhmi lavín, a nádherné výhľady. My sme mali o dva viac, a to člena,
ktorý mal túto nádheru uvidieť prvý krát a fakt, že ako výstupovú trasu sme zvolili Túfnu dolinu s návštevou jej jaskýň.
Večer predtým sme pri vínku zbuchli akciu. Ráno o 6:00 malý nákup a pár minutiek na to sedíme v buse.
Chlap bol vskutku ochotný, za príplatok dve eurá nám zastal mimo zástavky (hajzel). Nuž čo, zapili sme to ruom (um od inej firmy).
Nad Harmancom už cítime chlad. Postupne vypúšťame močové zásoby a odbáčame na Túfnu. Fotíme (Otep), keciame (Ivka), šlapeme (ja, Miro),
počúvame sa (Tanja) a zatiaľ nepadáme (Natália). Všetko sa zmenilo pri dvestometrovom výšľape ku prvej jaskyni Dolná Túfna. Po zistení,
že mreže sú odomknuté, hrrrr-brrrr dnu. Máme dve skromné svetielka (dík Peťo, vidno, že ostatní nie sme speleologovia), tak hádam dáko prebyjeme
jaskynnú temnotu. V polosvetielku obdivujeme vápencovú sintrovú výzdobu a fotíme ako pomätení. Neodporúčal by som ju klaustrofobom, avšak mne prišli
jej stiesnené priestory a priechody úžasné. Po 68 metroch prehliadky sme si pohoveli v záverečnej miestnosti o rozmeroch cca 5mx2,5mx2,5m, ktorá bola
najkrajšie zdobená prevažne bielym vápencom.
Po strmom, miestami komickom, návrate na chodník čoskoro stojíme pred Hornou Túfnou. Je bližšie ku chodníku, no v rovnako strmom svahu.
Jej vchod je dokonca majestátnejší ako u Dolnej. Na človeka ale musia zapôsobiť aj jej útroby. Oproti prvej je mohutnejšia hoci...
Jej údajná 85m dlžka, by sa dala rozdeliť na 4 časti. Prvou je strmý zužujúci a stmavujúci sa nástup až po akýsi prah, ktorý sa ešte
prudšie zvažuje do druhej časti, ktorá by sa dala nazvať Veľká sieň. Kto jaskyňu nepozná, v jej 100% tme si určite nevšimne tretiu časť,
tunel, čo je extrémne úzky prepoj medzi Veľkou sieňou a poslednou časťou, akousi Malou sieňou. Túto si klaustrofobovia a obézni neužijú,
kedže cca 6m tunelom sa sotva plazíte. Pokiaľ ide o mňa, tunel naopak, jaskyni na atraktivite pridáva. Dostávame sa do Malej siene, s
taktiež úchvatnou bielou výzdobou. Niekto skríkne v slabnúcom svetielku - "Netopier", teraz to však nebol úmysel žartovať. Zo stropu naozaj
vyseli úžasné nehybné telíčka asi 10-12cm krásavcov (teda nie pre všetkých, čo nám bolo hned jasné). Pokľudne sme si cvakli zopár bodies, ved
si to ani nevšimli. Na božom svetle zisťujeme, že každý nesie suvenír v podobe vápenno-bahenného zábalu. Zatiaľ super, alebo žeby sme super týmto
mali za sebou? = povestný Krížniansky vietor.
Po cca hodine trmácania sa po hornej nekonečnej časti prístupovky ku Kráľovej studni zočíme oný hotel v novom šate. Fúúúha, fúka.
A začína byť kurva chladno. Koľko to do frasa hlásili?! Obliekame posledné vrstvy, a Tanja sa kochá povestnou šachovnicovou kosodrevinou,
ktorá sem už patrí. Premrznutí, stúpame k známej architektonickej pamiatke, niektorí fotia, iní sa potia, najmä naša najmladšia, Nasťa. Na
Krížnej urobím Tanji vrcholovku, a Peťo vraví, že nemusíme čakať na jeho nekonečné statívové fotenie. Tak sa stretáme až na Majerovke.
Tanja je v úžase, aspoň dúfam. My tiež zo spätných pohľadov na hrebeň fľakatý od snehu a nádhernú sýtomodrú oblohu. Tu sa už hrnú ľudia
ako do kostola, hoci paradoxne by sa to dalo považovať za akési posvätné miesto. Je nás tu okolo 15, vaaaau. To som tu ešte nezažil. Po
konsenze, letíme na dol v dalšom rekorde a tak stíhame bus o 15:50. Mimochodom vyrazili sme o 7:15.