Lˇadový štít, 19. 9. 2009
O výstup sa pokúšame druhý krát. Opať prechodom cez malý ľadový štít.
V zime nás vrátilo niekoľko lavín a hrubá vrstva ťažkého snehu. Konieckoncov prechod z Malého štítu na Veľký je v zime nereálny.
Duo akciu, Ja Miro Píšuci a Ivka Vždyprítomná, sme začali šprintom cez Malú studenú dolinu.
Predbehli sme všetkých. Okolo Térinky prelietame ako víchor a už už sme pri Modrom pliesku, našom najvyššom. Sutinový stupák do
Sedielka vyzdobili serpentínovým chodníkom, takže je to otázka pár minutiek. V sedle prehrýzame nejakú tú bagetku, zdraví nás
zopár ľudkov a ja sa pozerám na najbližších cca 200 m výstupu a nejaké orientačné body. Treba priznať, že náročnosť výstupu na
Malý spočíva akurát vo fyzickom vypätí, čo v našom prípade nemohol byť ani náhodou problém. Nooo, sú tam isté objektívne riziká
ako množstvo uvoľnených šutrov, prechod nad vysokými veľmi exponovanými stenami (po Malý asi len jeden), ale najmä pre neznalcov trasy pravdepodobnosť blúdenia.
Na Malom ľadovom štíte stretáme 3 poliakov, neskôr dalších, všetci s lanami a prichádzajúci z opačného smeru.
Prvé mrzké miesto je zostup z Malého smerom na ľadovú štrbinu. Tu sa schádza po šikmom relatívne hladkom povrchu, čo za vlhkej situácie je hazard,
kedže pod vami je niekoľko sto metrov prázdno nad kotlinou spišských plies. Perné chvíle nastávajú pri prechode hrebeňa medzi Malým a
Veľkým, ktorý je žiletkového charakteru a veľmi exponovaný z oboch strán. Isté pasáže prechádzame obkračovaním samotného hrebienka
držiac sa najvrchnejších skál, miestami sa ťažisko nakláňa nepríjemne dozadu. Následne hodnotíme hrebienok za neprekonateľný a
schádzame o 5-6 metrov nižšie zo strany Suchého žľabu. Akýmsi žliabkom sa rozhodujeme obísť nepríjemnú časť hrebeňa nad nami.
Už nie je všetko jedno a tak sa navzájom upozorňujeme na bezpečnosť každého chytu a stupu. Ako vždy Ivka prvá a ja tesne pod ňou.
Ani neviem ako, zrovna som sa pozeral po stupe začujem výkrik, zvuk, dvíham hlavu a reflexívne rukami a hrudníkom zachytávam cca 20 kg balvan.
Byť tak čo i len o metrík nižšie, tento článok by mal zrejme spomienkový charakter. Ivka zase reflexívne uhýba do strany a silno sa udiera o skalu,
čo ešte dlho pripomína modrina. Ešte pri písaní sa mi chvejú ruky a mám z toho zvieravý pocit. Začínam tušiť, že nie je dobre. Vraciame sa hore a
predsa len skúšame prechod zo strany kotliny spišských plies. Stupy takmer niesu a prichytávame sa prasklín, každou chvíľou čakám, že sa uvoľní další kameň.
Plný adrenalínu sa cez mikroštrbinku dostávame opäť na stranu Suchého žľabu kde stretáme dvoch poľských lezcov s lanami.
Tí nám ukazujú asi finálnu pasáž, ktorú oni práve zdolali opačným smerom. Snažím sa odkloniť hlavu od hrebeňa a nahliadnuť tam.
Zdá sa mi, že je to len holá stena a tak schádzam nižšie 2-3 metre. Volám Ivku a prechádzam miesto so špičkami vrazenými do pukliniek sa prichytávam hladkej
skali, nepríjemne vypuklej do vonka, čo nás vykláňa nad priepasť pod nami. Tu som už tušil, že sa reálne prikláňame k plánu B, t.j. návrat.
Zo steny vytrča asi 2 - 2,5 m oblý balvan sklonený na severnú stranu. Teoretická predstava je jasná, treba ho prejsť zvalením sa na neho s
nohami od stehien nad priepasťou. Chýbajú však prirodzené chyty. Jedinou možnosťou je špičkami prstov sa prichytiť praskliny v onom kameni,
tá je však našikmená ku spádnici a tým sa nedá rukami istiť ani polovica váhy. Skúšam teoriu v praxi, ale vidím, že niesme v pohode a adrenalín
búši do hláv, rúk aj nôh. Vraciam sa cez balvan naspäť ku Ivke a robím v tej chvíli najrozumnejšie rozhodnutie, vraciame sa. Vrchol stojí cca 20
metrov nad našimi hlavami, ale niektoré veci nemajú zmysel.
Tretí pokus povedie cez ľadového koňa.