Tatry 12,13 júl 2003
Tak nás znovu raz premohla nuda a my sme sa rozhodli vydať sa o niečo bližšie ku nebesám.
Kamenári tesali do kamenných dosiek letopočet 2003 a navyše bolo nádherné leto.
Nič viac nebolo treba a na druhý deň štyria blázni vyrazili. Ja, Miro Píšuci, Krtko, Jožko Gonda a práve teraz nebohý,
Maroš prezývaný Tučniak.
Napakovali sme auto a po cca. dva a pol hodine hýrivej cestovačky sme pokorili Štrbu - to pre nás mala byť vstupná brána do
tých naších najvyšších. Potom kemp, odparkovanie, vyhliadnutie miesta, tak trochu bordel, potom ešte väčší a napokon klídek.
Keďže bolo prakticky skoré ráno neodpustili sme si ani len minútku pred prvodňovým výstupom.
Prvá fotka "z hôr" padla pod známym oblúkom hlásajúcim Zdraví dosiahnu vrchol ľahšie
a tak sme típli naše špaky a vydali sa do Mengusovskej doliny na Rysy. Že všetko bolo krásne a profesionálne zorganizované
nám vydržalo asi hodinu šlapania, keď nám začalo dochádzať: "chlapci, len pre informáciu, vy ste sa drbli do susednej doliny!" "No
tak to nie!" - povedal ktosi a všetci sme súhlasili - "na tie posraté Rysy pôjdeme, na to ber jed."
A tak šup ho krížom cez
hrebeň ostrý ako žiletka, kdesi v oblasti Satana. Od začiatku bolo jasné, že tadiaľ cesta nepovedie. Aj tak najzvedavejší
dvaja z nás (ja a vtedy entuziazmom nabitý Tučniak) hrebeň dosiahli (viď foto)
a na druhej strane uvideli, čo bolo jasné už
z mapy, totiž stenu takú zvislú, že keby sa na jej vrchu vysral orol, z hovna by si ani nepričuchla. Pri návrate dole z hrebeňa
Tučniak zanechal nejaké hnedé značenie (ktovie prečo a čo to bolo?) na skalách a pokračovali sme Mlinickou až po Okrúhle pleso
a potom až ku vrcholu Furkotského štítu.
Prvodňovú akciu sme ukončili nekonečným, únavným klesaním okolo Wahlenbergových
plies Furkotskou dolinou až do kempovej reštiky, kde sme strávili asi rovnaký čas.
Neskoršie, mierne podgurážený, zdôrazňujem mierne,
sme sa odobrali ku našim pelechom a ... poniektorí sme aj zmokli (Krtko a Ja).
Druhodňové brieždenie nás vítalo všetkým možným len nie povzbudením. Oblaky, hmla, vietor a najhoršie bolo to škodoradostné vlhké
chladno. Celý čas zavíjalo: "Vaše kĺbom uštedrím tie najpekelnejšie muky!" A treba povedať, že na tom niečo pravdy bolo.
Naša posledná spoločná fotka je spred Obrovského vodopádu. Jožko a Krtko zišli do základného tábora a my dvaja sme
vyštartovali kompetne premočený do Malej studenej doliny. Po Zamkovského chatu bolo všetko OK, iba lialo ako s krhly.
Keď sa nám v diaľke začala črtať Téryho chata, tušili sme, že niečo je na píííp. Krásne sme videli Lomničák aj Ľadový
štít, aspoň spočiatku, ktoré mali byť sivé, ale oni obaja biely ako E.T. v 64 minúte filmu. Najprv sme sneh nechceli
pripustiť, ale to trvalo len asi štyri a pol sekundy, pretože všetko bolo jasné - niekto sa s nami išiel pekne zahrať.
Vďaka bohu a snáď našej zaťatosti sme zdraví vošli do Téryho chaty, kde sa nás všetci pokúšali odhovoriť od Priečneho sedla.
V tej chvíli bola viditeľnosť na okolí nula, občas stúpla na jeden meter. A práve ten okamih sme využili a dali sa na oné
spomínané sedlo. Kým sme k nemu dorazili napadlo ďalších päť cm snehu a museli sme sa mu pokorene ukloniť. Pripomínam však,
že sme boli oblečení ako pred okružnou cestou po ostrove Bikini. Ja v kraťasoch a Tučniak, super-super, v teniskách-plátenkách a,
ty kokso, v teplákoch značky Army.
Ako vždy a všetko musí, aj tentokrát to dopadlo úplne uspokojivo. Šťastne sme sa zišli dole, spakovali do auta ruksaky a hajde
do motela pri Štrbe na klasickú stoly-prehýbajúcu večeru.
Tentoraz nás Tatry zmohli, no už sme vedeli, že nás uvidia znova ešte tohto leta.