Rysy a Priečne sedlo 13,14 august 2003
"Chlapci tie Tatry ma naposledy poriadne nasrali!" ozval sa čísi hlas. "Čo keby sme ich skúsili znova?"
dal sa počuť iný a mne sa už na tvári začínal rysovať neklamný úsmev dieťaťa, ktoré tuší, že hračka, ktorú nesie jeho otec je práve
pre neho. Tak predsa sme mali správne tušenie, neprešiel ani mesiac a nám opäť prdlo v bedni.
Pôvodný plán, našťastie tento krát i ten zrealizovaný, bol kuknúť sa na našich severných susedov zo štítu Rysou a na druhý deň prejsť
zopár chát, samo-sebou aj pár ochutnávok horského piva, a krosnúť Priečne sedlo medzi Malou a Veľkou dolinou. Teraz s mierne obmenenou
zostavou: ja, Miro Píšuci, Krtko, jeho bráško Dudo a tzv. Gajdi, momentálne v Grejt Britan.
05.30 ráno, Zvolen - spuchnuté tváre, pritvorené oči, posteľný smrad, ale už vtedy badateľné malé úsmevy. Cca. 08.00 hod., Štrba - ten
istý kemp ako naposledy, tentokrát však najúžasnejší pohľad na končiare aký si len človek môže priať. Tak sme neváhali a odpustili si
aj obligátne pivko dve, alebo vlastne nie???
Jedno je však isté, tentokrát sme sa vtisli do tej správnej doliny. Nie že by sme boli sveta neznalí, ale asi bolo menej o čom kecať.
Ako viete, tí zasvätenejší určite, platí pravidlo, značne jednoduché, možno neuveriteľné: Pekné počasie rovná sa pekná kopa ľudí,
krásne počasie rovná sa krásna kopa ľudí, nádherné počasie rovná sa neznesiteľná kopa ľudí, no a my sme mali počasie úplne božské!
Teda poviem Vám, hoci má to svoje výhody aj nevýhody, niekedy sa oplatí vyraziť v daždi!!! Tak sme sa pár hodiniek hadili pomedzi
davy, pri našom tempe to bola poriadna slalomová dráha, až sme dorazili ku chate známej ako Chata pod Rysmi.
V tom dakto: "Aha bicykel!".
A niekto druhý: "No ty klamár!" a za chvíľu všetci "Ty vole fakt!" Na chate si visela stará roztrt... Ukraina - možno niekto robil
daunhily. Ako sme to odpichli na samotný vrchol ktosi kričí "Miróóó"´. Celých 27 rokov mi navrávajú vraj aj ja som Miro, tak som
zodvihol hlavu tým smerom. Skoro som padol na riť. Najväčší horský extrémista Maco, o čosi menší Peťo a ich nežná spolupútnička Janka.
Odkiaľ vyliezli si treba ísť pozrieť, poviem len toľko, že keď sme tam nazreli grdzali aj ľudia na okolí.
Na vrchole sme sa moc
neobšmietali, pretože tam bolo celé Poľsko, Slovensko a ešte zopár maďarov - teda nie, že by sme proti nim niečo mali, ale pár desiatok
ľudí tam fakticky byť nemuselo. Vrhli sme niekoľko póz pre náhodných fotoreportérov, a tá s Lomničákom v pozadí je úplne najbombovejšia
(neprehliadni vo fotogalérii).
Zostup, veď sami dobre viete aké bývajú, bol hnaný jedinou vyhliadkou, a totiž, vyhliadkou na "dvojboj".
Prvé kolo tohto našeho obľúbeného zápolenia, ako aj tie ostatné, sa odohralo v dobre známej kempovej reštike - nech mi boh odpustí, že
si nepamätám jej meno. Ako sme sa tak stretli s Dudkom na vé-cé zišla nám na um myšlienka "Nezaplaťme!" a šli sme sa vyvetrať, alebo to
bolo "Vyvetrajme sa!" a nezaplatili sme? Ako česi vravia Na tom nesejde!, pretože dotyčný čašník mal nos psa, oči jastraba a odvahu
indiánskeho náčelníka. Najprv nás vyčuchal, potom zbadal v absolútnej tme a napokon mal toľko drzosti, že nás vtiahol dnu a donútil
zaplatiť. Suma sumárum - my sme nezaplatili, on nás chytil, a nakoniec my sme ho zhovadili, že to aj tak všetko posral on, t.j. 2 : 1
v náš prospech. Ľahli sme si dosť neskoro a všade bol kľud. Teraz sa pokúste na chvíľu vžiť s Krtkom. Drieme v stane, všade je tma,
ticho a tu odrazu, pomali ale plynule, sa začína otvárať zips na jeho stane. Krtko sa preberá a v strachu pootvára oči. V tme nemá
žiadnu šancu niečo vidieť, jediné čo zachytáva je temná postava pri jeho dverách. "Čo je!" sipí Krtko a vtom záhadná postava v zlomku
sekundy mizne kdesi v tme. Samozrejme my ostatný sme vtedy sladko spali. Ráno však, mala táto udalosť svoju dohru. Zobudili sme sa za
prvej rosy a spozorovali sme postavu pohybujúcu sa po kempe, evidentne za účelom sebaobohatenia. Rozhodne nejaký miestny prašivý
sáčkoťahač.
A to bol v podstate začiatok nášho druhého dňa. Plán trasy: Hrebienok, Obrovský vodopád, Malá studená dolina, Zamkovského a potom
Téryho chata, Priečne sedlo, Zbojnícka chata (fúúúj to pivo!) a opäť Starý Smokovec.
Všetko išlo podľa plánu. Krtko s Gajdim pomaly
ale bezpečne, Dudo a ja, ako inak, nebezpečne a hovadsky rýchlo. Koniec koncov, všetci sme sa stretli hore u Téryho živí a zdraví.
To čo sme uvideli hore je popísateľné len jediným spôsobom: "tu človek, tam človek, tam ľudia, tu kopa ľudí, hen sa opaľujú, vedľa
sa opaľujú, ta si nejakí perú tričká, tamto si ich asi štyridsaťpäť máča nohy, obďaleč ďaľších tridsaťosem drieme, pár tuctov sa ich
túla pomedzi plesá a asi rovnaký počet ich je namačkaných dnu v chate." (viď fotky)
Blížiac sa ku Priečnemu sedlu, vidieť reťaze nebol
vôbec problém - boli ovešané ako tie čínske delobuchové. Použijúc iné slová - čistých štyridsaťpäť minút zovretý ako trtko medzi ďaľšími
dvoma dychčiacimi reťazovyznávačmi. Skvelá príležitosť zoznámiť sa s niekym, zobrať si ho a ešte sa s ním stihnúť aj rozviesť.
V hlavách niektorých z nás proste nebola iná možnosť - strihli sme to naprieč.
Nakoniec, nie je to sedlo Priečne? Konečne sme
prehupli do Veľkej studenej doliny a čoskoro prišla prvá zastávka - Zbojnícka chata. A myslím, že tu môžeme smelo prehlásiť,
že horšie pivo ako tam, mimochodom bol to Stein, sme nikdy nepili. Bohovia ho však musia milovať, pretože na nás zoslali lejak,
viem, že sa vraví ako z krhli, ale ja si nemôžem odpustiť, akoby nás poldruha hodiny ktosi ocikával. V Smokovci sme už boli kompletne
suchý a s patrične suchým Gajdiho humorom sme sa odobrali smerom domov. Cesta naspäť ako vždy veselá, bujará miestami až nemiestna.