Triglav, 8. 8. 2006
Tento text píšeme s asi 1 a pol ročným opozdením, takže by som len ťažko do neho vtískal nejaké veľavravné emócie.
Jedinou emóciou, ktorú si veľmi dobre pamätáme je svalovka jak hovado, ktorú sme po "výbehu" na najvyšší štít Julských Álp, všetci okúsili.
Teda ak vám niekto bude tlačiť, že oný výstup sa robí dva dni skúste si radšej našu športovejšiu variantu, t.j. 5 hod. hore a 3,5 hod. zostup. Ale pekne poporiadku...
V prvý deň našej dovolenky po krásach Slovinska sme sa pokúsili s polo-rešpektom vyjsť na slovinský Triglav. Vzdali sme to však už cestou autom ako inak kvoli
nepriazni počasia. Dobre sme urobili hneď z dvoch dôvodov - 1) ktovie akoby to tam hore dopadlo, teda nechcem preháňať, ale kurevsky vymrznúť, hovno vidieť a možno
100m pod vrcholom to aj tak vzdať nebolo lákavé. 2) v predposledný deň našej cestovačky nám lepšie počko ani GIN nemohol dať.
A tak, už za svetla, pristavujeme auto pri Kovinarska koča (chata) v bezmála 1000mnm, čo činilo pekný takmer 2000m výstup pred nami = svalovka.
Sprva sme pozvoľna vystúpavali dolinou Krma, ktorá je naozaj impozantná, a vzhľadom nápadne pripomína tatranskú Malú studenú dolinu avšak s omnoho vyššími
skalnými stenami po stranách. Miestami vystupujú na povrch biele a krémové vápence. Krma po úmornom šlapaní končí fotogenickou asi 100m vysokou stenou.
Tu sme stratili cestu: áno šli sme bez mapy, ale na druhej strane malo ísť o značkovaný výstup, podotýkam, že malo. Takže...
Našťastie sme stretli nejaké teutónky a tie nás veľmi potešili, boli sme OK. Po skalnom preliezaní a šlapaní sme dorazili do veľkého sedla.
Hurááá, konečne prvý smerovník. Jedna šípka a vyšlapané skaly jasne naznačovali cestu. To už sme stáli pod masívom Triglavských hláv, z ktorých ani jednu
ešte stále nebolo vidieť. Vyšlapali sme do okrúhleho karu s firnovými fľakmi nad ktorými bolo plató s Triglavským domom, na ktorý sa evidentne častejšie lietalo
ako šlapalo. Cca v polhodinových intervaloch prilietal a odlietal vrtuľník. Od karu sme strminou vyšliapali ku domu a tam sa nám ukázali krásavci Malý a po ľavej
strane Veľký Triglav.
Tu sa začalo viac lezenie ako šliapanie, na asi východnú stenu Malého Triglavu. Tá sprvoti vyrazí dych, no pri sústredenom výstupe sa snáď nič nemôže stať.
Napriek tomu sa v týchto pasážach veľa, ľudí istí. Stena má len zopár náročnejších úsekov, aj to len pri zostupe. Z Malého sa na Veľký dostávame rešpekt
vyvolávajúcim ostrým hrebienkom dlhým cca 80-100m. Na istenie sú tu k dispozícii pripínacie laná. Na obe strany, pred ostrým výstupíkom na Veľký Triglav,
prudko dole padajú zrázy, jeden z nich cez pár stupňov až do susednej doliny Vráta.
Na vrchole stretáme zopár ľudkov, a postupne sa pridávajú i ďalší. Po cca 20 min. aj naši "spolupútnici" Rado a Mirka.
Výhľady na Dolomity a vápencovo biele kopce všade naokolo stoja za tento úmorný výstup.
Po ceste dole, odhadom 2400mnm nás očaril hádam najskromnejší druh oviec, tzv. "kameňožrútky".
S pozdravom ja, Miro Píšuci, a Ivka.